„Musíme žiť, aby Tereska žila.“ Jeden z najstarších ľudí s Downovým syndrómom v Poľsku potrebuje pomoc

Nikto o nej nehovorí inak ako o „tete Terénie“. Má 67 rokov a Downov syndróm. Už 50 rokov je v láskavej starostlivosti svojej sestry a švagra. Aj oni však majú zdravotné problémy. Keď začala „teta Terénia“ strácať zrak, celá rodina sa zrútila, pretože „vidieť“ pre ňu znamená všetko.

  • Odviezla sa vagónom na pláž v Borówne pri Bydgoszczi. Čierne vlasy jej fúkali vo vánku. Začal som sa na ňu pýtať, pripúšťa Jerzy Osowski. – Ukázalo sa, že to bola sestra mojej kamarátky zo školy, bývala v dedine Włochy. Takže som mal východiskový bod. Myslím, že som zaujal aj jej. Mala som 16, Mária 14. Po nejakom čase sme sa opäť stretli – pozvala ma na zmrzlinu (áno, mala ma, musel som to nechať tak: mala svoje čierne bodky, aby išla do mesta, a ja čo? Školák). Mária nastúpila do školy v Bydgoszczi. Po nejakom čase ma vzala do mojej rodnej dediny – na žatvu. A myslím si, že som sa v práci osvedčil, pretože sme už spolu zostali. O tom, že by sa vydala, ešte nemohla byť reč, keď Marysia matka vážne ochorela. Tesne predtým, ako zomrela, sa ustráchane spýtala: „Čo sa stane s Tereskou?“ . Takéto sľuby sa nedodržiavajú.

Svadba bola v roku 1967. Ona mala 22, on 24. O tri roky neskôr žili v dlho očakávanom, maličkom, obchodnom byte. 21 metrov štvorcových. Kuchyňa a miestnosť s priehlbinami pre detskú postieľku – to bolo potrebné, pretože sa čoskoro mala narodiť Beata, staršia dcéra Jerzyho a Márie.

  • Mala som vyhrané – žartuje dnes pani Beata. – Pre mňa vždy bolo miesto, pretože som mal vlastnú detskú postieľku, ale boli chvíle, keď sa v tomto byte muselo ubytovať sedem ľudí: pretože moji rodičia neodmietli pomôcť sestre mojej matky, ktorá odišla pracovať do zahraničia a potrebovala starostlivosť o svoje deti a o brata svojej matky ktorý potreboval starostlivosť po nehode. A určite nie teta Terénia, pre ktorú bolo vždy miesto.
  • A tak už 50 rokov – vysvetľuje pani Mária. – Od chvíle, keď môj otec, ktorý sa po smrti mojej matky staral o samotnú Teresku, s čím si vôbec nevedel rady, priniesol k nám moju sestru. Takmer nerozprávala, bola zanedbávaná. Pozrela sa na nás svojimi veľkými, dôverčivými očami. Už sme jej to nevrátili. V našej rodnej dedine neprichádzalo do úvahy špeciálny vzdelávací program pre deti s Downovým syndrómom, Tereska nevedela písať ani čítať.

Takže študovala, keď jej neter chodila do školy. Veľa zábavy si užila s primerom, ktorý dnes číta aj naďalej.

  • Nemohla som ísť do práce, a tak som sa dala na prácu z domu – šila som pracovné rukavice. Po večeroch, keď Jerzy prišiel z práce, snažil sa mi pomôcť. Hromady materiálu tvorili trvalý dekor malého bytu, dvere do kúpeľne sa sotva otvárali – pripomína Mária. – Každopádne Jerzy tiež musel odložiť svoje kariérne plány. Bol to vojak, ale nemohol sa rozvíjať, pretože by to znamenalo ísť do dôstojníckej školy. Zostal v Bydgoszcze, aby bol s nami. Nemohol som rátať s podporou mojej širšej rodiny. Keď náš otec zomrel v roku 1989, požiadal som o súd oaby mi dal Terezku do opatrovnictva. Na pojednávaní sa jej sudca opýtal, kto je pre ňu Beatka a Ilonka, naše dcéry. Odpovedala bez rozmýšľania: Sú to moje deti. Sudca neodpovedal, plakal s nami. Potom sa nám zdôveril, že má tiež sestru s Downovým syndrómom a sníval by o starostlivosti o ňu ako o Teréniu.
  • Teta Terenia bola s nami vždy v dobrej kondícii – hovorí Beata. – Nikdy nás neprepustila, keď sme boli pokazení. Raz, keď sme boli starší, naši rodičia odišli a povedali nám, že nemôžeme pozvať svojich priateľov, pretože sme mali nejaký druh trestu. Samozrejme sme usporiadali párty. Myšlienka priateľov, ktorí sa skrývajú v šatníkoch, keď sa náhle vo dverách poškriabal kľúč, bola od tety Terénie.
    Blízki priatelia tety Terénie sa nemôžu zhodnúť na jedinom: kto ju urobil lepšie? Každý si váži ťažkosti niekoho iného pred svojimi.

Mária: – Svojho manžela obdivujem najviac, vždy bol so mnou, obetoval predsa veľa pre cudzinca. Po poslednom ťažkom pobyte Teresky v nemocnici zostal dva týždne pri jej posteli. A teraz má problémy s chrbticou. Vôbec sa nesťažuje. Naše dcéry sú poklady. Uľavujú nám, ako môžu.
Jerzy: Tereska žije iba vďaka Mariinej starostlivosti a ona sama je po operácii aneuryzmy v starostlivosti neurológa. S druhým, nefunkčným, je nažive. Pretože to musí byť pre Teresku.

Beata: Mama je majsterka organizácie: všetko si metodicky zaznačuje do kalendára, prosím, pozrite sa: každý list papiera so špendlíkom má špendlík pripevnený k schôdzke u najbližšieho lekára. Pretože moja teta je v opatere asi všetkých možných odborníkov.

Maria: Beatka príde po práci a vyhodí nás z domu. „Choďte medzi ľudí, nadýchnite sa, ja sa o všetko postarám.“ – hovorí. Ilonka žije natrvalo v Nemecku. Teréniu si na tri roky vzala na svoje miesto. Tam si Terenia zamilovala kávu s penou.

Zmrzlina a puzzle
Týždenný rituál tety Terénie sa chystá na zmrzlinu aj do cukrárne v starom meste. Znamená to: bolo, pretože teraz je žena pripútaná na lôžko. V decembri začala oslepovať. „Náš svet sa zrútil,“ hovorí Maria. – Pretože Tereskin svet končí. Už si so svojimi vášňami neusporiadava hádanky tak ako predtým, nebaví ju farbiť a podráždene sa siahne po svojom milovanom podklade. V poslednej dobe mala problémy so spoznávaním blízkych, pretože ľudí nedokáže spoznať podľa hlasu, vždy sa spoliehala na to, čo videla. Terenia je po nedávnom páde imobilizovaná, a to aj kvôli problémom so zrakom. Potrebuje okamžitú pravidelnú rehabilitáciu.

Jeden sen

  • Teraz máme spoločný sen, jedna vec: pre Teresku na opätovné získanie kondície – hovorí Jerzy.
  • Bojuje sa o toaletu, aby si mohla ľahko sadnúť a vypiť svoju obľúbenú kávu s penou – hovorí Mária. – Rovnako dôležité je aspoň čiastočne si zachrániť zrak. Pre Teresku znamená videnie všetko.

Jej zdravotné problémy začali, keď mala 40 rokov. Dnes má 67 rokov a je určite najstaršou v Bydgoszczi a pravdepodobne najstaršou žijúcou osobou v Poľsku s Downovým syndrómom. Príbuzní a lekári sa striedali pri riešení šedého zákalu, straty sluchu a ďalších chorôb, ktoré si vyžadovali chirurgický zákrok. Náhodou zistili, že počas operácie sivého zákalu pred 9 rokmi mala teta Terénia mozgovú príhodu, ktorá dnes môže mať za následok stratu videnia. Rodina má voči lekárom, ktorí zákrok vykonali, zášť, že po mozgovej príhode nezanechali v lekárskych záznamoch žiadne stopy. – Možno, keby sme vtedy začali konať, dnešná situácia by nebola taká vážna. Ale nechceme bojovať s ľuďmi, ale pre zdravie Terezie si Mária vyhradzuje. Rovnako ako jedným dychom si spomína na zdravotníkov, ktorí nechápali potreby jej sestry (napríklad na tých, ktorí ju odmietli nechať zostať s ňou počas pobytu v nemocnici, kde bola zranená, čo spôsobilo Tereske traumu, ktorú na dlhší čas zanechala. po návrate domov alebo toho, kto po vypočutí zdravotného stavu Terenia povedal: „stojí za to bojovať za Downa?“), uvádza zoznam tých, ktorí jedným dychom pomohli a dali nádej.

  • Roky sme strácali priateľov: keď nás pozvali k sebe, dôrazne sa spýtali: „A Tereska tam bude?“ Ani početná rodina nie vždy pochopila, prečo sa o Teresku staráme. A priatelia našich dcér milujú Teresku, stále volajú a pýtajú sa: „Ako sa má teta Terenia?“
  • Nič v živote neľutujem a nič by som nemenil. Takto som bol vychovaný: neustupuj, nezlom sa – končí Jerzy.

Ako môžem pomôcť?
Prebieha internetová zbierka na rehabilitáciu tety Terénie. Môžete doň prispieť tu: https://zrzutka.pl/6xae5b?utm_medium=social&utm_source=facebook&utm_campaign=sharing_button&fbclid=IwAR3qpOXlYzrMEPEdVJMZdbTobBh5MF62D_G0vUyH3XY2vKT9R0DSvWcsjj8

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: