Lenka svojho syna s Downovým syndrómom ubránila pred celým svetom

25

 

Zájdite si k svojmu ošetrujúcemu lekárovi, on vám všetko vysvetlí, počula pred dvadsiatimi rokmi v telefóne pani Lenka strašnou vetu. V tú chvíľu pochopila, že niečo nie je v poriadku. Test na Downov syndróm u jej nenarodeného dieťaťa nedopadol tak, ako všetci budúci rodičia veria co ted?

Dnes je tomu už dvadsať rokov, kedy vám lekári povedali, že sa vaše dieťa narodí s postihnutím. Ako ste na tú správu reagovala?
Asi najhoršie chvíle som vtedy prežívala práve u prvého telefonátu. Bolo to celkovo veľmi vypäté obdobie, kedy mi v tehotenstve nebolo dobre a ja som musela byť často doma, čo ale bolo to najmenej. Len mesiac predtým zomrel môj starý otec, ktorý bol v detstve vlastne mojim najbližším človekom, a manžel v snahe uživiť nás bol takmer stále v práci. Navyše som sa za ním presťahovala do cudzej dediny, kde som nikoho nepoznala a cítila som sa naozaj sama. Do toho som tri týždne čakala na výsledky genetických testov, ktoré nakoniec nedopadli dobre.

Výsledok ste sa teda dozvedela po telefóne?
Samotný výsledok nie, len mi naznačili, že mám ísť k svojmu lekárovi, ktorý so mnou všetko preberie. V tej chvíli sa mi podlomili kolená. Otehotnela som totiž len niekoľko týždňov po svojej kamarátke, ktorá test tiež podstúpila a práve do telefónu jej nedávno oznámili, že sa nemusí báť, že je bábätko v úplnom poriadku. Bolo mi teda hneď jasné, že toto v poriadku nie je.

Aká bola vaša prvá reakcia?
Samozrejme som bola v šoku. Vtedy sme doma nemali telefón a ja som chodila volať do búdky na dedine. Vidím to ako dnes, že som si tam sadla na takej stúpadlo a nebola som schopná sa zdvihnúť. Srdce mi búšilo až v hlave a ja som vnútri plakala. Jedno som ale v tej chvíli vedela – či test dopadol akokoľvek, moje dieťa sa skrátka narodí a ja sa o neho postarám.

Bolo to vaše nezvratné rozhodnutie?
Bolo. Aj keď možno šialené, nezodpovedné alebo bláznivé a určite to nie je návod pre všetky ďalšie nešťastné rodičia. To rozhodnutie musí urobiť každý sám v sebe. Neviem, aký vplyv by na moje rozhodnutie mali ďalšie debaty s manželom, ale v ten okamih som mala úplne jasno. U mňa bol ten moment podporený ešte raz skutočnosťou – práve deň pred týmto verdiktom som zacítila prvé pohyby a to je v tehotenstve pre ženu vždy veľký zlom.

Ako sa všetko vyvíjalo ďalej?
Manžel bol v práci a ja som mu hneď, ako som bola schopná sa znovu zdvihnúť a vytočiť číslo, telefonovala. Mal nejakú poradu a povedal mi len, že to preberieme večer. Pripadalo mi vtedy, že ani nevie, o čom hovorím. To mi situáciu rozhodne neuľahčilo a nemohla som čakať na ďalšie správy do druhého dňa, kedy som bola objednaná na kontrolu. Sadla som do auta a vyrazila hneď.

Lekára som v ordinácii zastihla už takmer na odchode, ale keď ma uvidel, nepovedal ani slovo a sadol si, aby sme všetko prebrali. Najprv sa spýtal, kde je manžel, že vraj väčšinou chodia pary v takom prípade spoločne. Hanbila som sa a klamala, že len na služobnej ceste a ja nechcem čakať. To, čo som sa dozvedela, bolo síce očakávateľné, ale napriek tomu neskutočne kruté. “Vyšetrenie bohužiaľ potvrdilo pôvodný predpoklad vysokého rizika Downovho syndrómu. Teraz je potrebné sa čo najrýchlejšie rozhodnúť o ďalšom postupe, “povedal mi doktor takmer strojovo. Neviem, kde sa vo mne vzala tá rozhodnosť, ale akonáhle dohovoril, konštatovala som pevne, že svoje dieťa nedám. Pozrel sa na mňa s pochopením a povedal, že si mám porozprávať s manželom a hneď prísť, aby sme zvládli všetko čo najskôr. Tým “všetko” samozřemě myslel potrat.

Čo na tú správu teda povedal manžel?
To pre mňa práve bolo neskutočné. Vlastne nič. Prišiel z práce a ja som sedela v izbe a plakala. Ostatne nič iné som nerobila od chvíle, kedy som sa dostala späť domov. Samozrejme som mu hneď začala všetko rozprávať, ale mala som pocit, že ma nepočuje. Bol tak strašne nad vecou a realistický. Nakoniec povedal niečo pre mňa v tej chvíli nepochopiteľného: “Tak snáď nabudúce …” Nemohla som tomu uveriť a vlastne tomu neverím dodnes. Mali sme sa poradiť, mali sme hovoriť o dieťati, ktoré budeme alebo tiež nebudeme mať, mali sme byť spoločne nešťastní z osudu, ktorý sa otočil chrbtom k človeku, ktorý ešte ani nemal možnosť sa prvýkrát nadýchnuť. Ale on sa asi rozhodol už dávno. Všetko sa vo mne v tú chvíľu otočilo, len jedno zostalo – rozhodnutie, že svoje dieťa uberaním nielen pred celým okolitým svetom, ale teraz aj pred vlastným manželom. Pozerala som sa na neho vydesene a on dodal takým chladne upokojujúcim tónom: “Pochop, to si nemôžeme dovoliť.”

Pre nastávajúce matku to muselo byť hrozné …
Je to zvláštne, ale od tej chvíle to bolo naopak oveľa jednoduchšie. Nemala som sa vlastne s kým poradiť a aj keď mi bolo jasné, že rodičia toho dieťaťa sú dva a aj otec má rovnaké právo hovoriť do toho, či sa narodí alebo nie, bolo mi jasné, že takéto rozhodnutie prijať nemôžem. Chcela som o tom ešte debatovať, rozobrať to, ale manžel len povedal, že je mu to ľúto, ale nie je o čom hovoriť. Ja som druhý deň vycestovala do Prahy, aby som v Motole zistila všetky možné podrobnosti. Poznala som tam jednu lekárku, ktoré som verila, a nič iné ma vtedy nenapadlo. Pani doktorka moju dôveru nesklamala a zariadila mi konzultáciu u jendoho pôrodníka. Ten priznal, že výsledky vyšetrení, ktoré som podstúpila, môžu byť v mizivom percente prípadov mylné. To mi stačilo. Tá jedna veta rozhodla definitívne aj napriek zjavný nesúhlas všetkých ľudí okolo – manželových rodičov i mojej matky. Snáď len otec sa k tomu nevyjadril, aj keď bolo tiež vidieť, že rozhodne nie je šťastný.

Dieťa ste si teda nechala? Ako reagoval manžel?
Doma som sa znova snažila s manželom o všetkom hovoriť. On mal ale tiež jasno a svoj názor mi povedal bez váhania. “Ja by som sa na to nedokázal pozerať.” Spýtala som sa ho, či mu bude vadiť, keď si dieťa nechám sama. Pozrel sa na mňa a povedal, že je to moja vec. Pochopila som v tú chvíľu, že je zle úplne všetko – nielen výsledky testov, ale aj celé manželstvo. Ešte ten večer som si zbalila potrebné veci a odišla. K rodičom som sa vracať nechcela, známi mi ponúkli izbu vo svojom dome a neskôr aj prenájom malého bytu na okraji Brna. S manželom sme komunikovali minimálne, ani on sa nesnažil mi zavolať. Začala som chodiť k inému lekárovi, dokonca som si zohnala prácu, ktorú som mohla ako účtovník robiť väčšinou z domova, aj keď ešte neboli také možnosti ako dnes, kedy je všetko elektronické.

Čo teda bolo ďalej?
To najhoršie som vlastne mala už za sebou. Vedela som, že má dieťa problém, urobila som niekoľko zásadných rozhodnutí a vlastne som čakala, ako to celé dopadne. Samozrejme sa mi doma kopili požičané aj kúpené knihy, časopisy aj odborné štúdie. Mala som pocit, že už nie je nikto, kto by sa zaoberal Downovým syndrómom a s kým by som sa neradila alebo ktorého prácu by som nečítala. A samozrejme som chodila na vyšetrenie. Nový lekár ma od môjho rozhodnutia rozhodne od samého počiatku nezrazoval, len ma neustále upozorňoval, že sa musím pripraviť na zložitejší život. Tak sa priblížil termín pôrodu a pôrod samotný. Zrazu som držala novorodeného Tomaska ​​v náručí a bola som nesmierne šťastná. Prezerala som si ho a hľadala známky postihnutia. V pamäti mi utkveli zvláštne tvarované oči, ktoré som videla na fotografiách. Tomášek ale vyzeral celkom inak – skrátka normálne. Pýtala som sa samozrejme lekárov, ako to s mojím dieťaťom je, ale nikto sa nechcel jednoznačne vyjadriť. Až ďalšie vyšetrenia a roky priniesli nádhernú správu. Na Tomovi sa žiadne prejavy syndrómu neobjavili, dnes študuje vysokú školu a je z neho pekný a zodpovedný mladý muž. Jeho otca som videla už len niekoľkokrát, naposledy u rozvodového súdu, ale nešťastná z toho nie som. Viem, že Toma nechcel, bolo moje rozhodnutie, že sa narodí, preto som ja od neho nikdy nechcela alimenty, aj keď mu je súd samozrejme vymeral. Tomáš o ňom vie, niekoľkokrát sa stretli, ale o bližší kontakt ani jeden nestojí.

Takto šťastne ale dopadne len naozaj malé množstvo prípadov …
Viem, že je to ojedinelý prípad a o to viac som vďačná, že som syna vtedy ubránila. Nepovažujem sa za žiadnu hrdinku – veď bola veľká pravdepodobnosť, že privediem na svet postihnuté dieťa. Cítim sa ale ako nesmierne šťastný človek. Dnes verím na osud, na nejakú správu “zhora”, ktorá mi nedovolila ustúpiť a zmariť život vlastného dieťaťa. Ďakujem.

Bol to naozaj osud, zásah zhora alebo skrátka len šťastie?

 

zdroj: https://www.ctidoma.cz/

ilustracne foto

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: