Mamička Nicola: Na Henrym nechceme nič zmeniť, je úžasný

 

1020Chris a ja sme hrdí rodičia Henryho a Florencie, Henry má 2 a pól roka a Florencia práve dovŕšial 1. Mala som 40 rokov, keď som otehotnela s Henrym a ako všetci noví rodičia sme boli vydesení, vzrušení a mali obavy o to, ako sa náš život zmení. Mali sme prvú schôdzku v nemocnici a bolo to tak neskutočné vidieť niečo, čo vo mne rastie, robili mi bežné krvné testy, o ktorých nám bolo povedané, že v závislosti od výsledkov nám zavolajú alebo pošlú list. Dostala som telefonát z nemocnici o tri dni, aby mi oznámili, že som sa dostala do vysoko rizikovej kategórie (1/65), že naše nenarodené dieťa môže mať Downov syndróm.
Osoba na druhom konci bola veľmi milá, ale hovor ukončila slovami: “Prepáčte”, cítila som sa strašne a osamelá. Nevedela som, čo mám robiťhneď som išla zopakovať test na súkromnú kliniku, kde žial výsledok dopadol rovnako. Aby som bola úprimný, už som sa rozhodla, či sa výsledky vrátili pozitívne, nezáležalo mi na tom.

Povedala som Chrisovi, že výsledky sa vrátili pozitívne a on okamžite prišiel domov. Nikdy ma nevidel ta kričat utešoval ma, ale vedel, že to bude v poriadku, nebol to koniec sveta!

Prostredníctvom vlastného uznania sa Chris cítil zbytočný, keďže nemal kontrolu nad situáciou. Nikdy sme nepočuli nič pozitívne o Downovom syndróme a boli sme celkom nevedomí. Obaja sme sa zaoberali rôznymi záležitosťami, všetko som si všimla, ako som chcela poznať dobré zlé a škaredé. Chris chcel hovoriť s odborníkmi,a vedieť čo očakávať.

Nemocnica mi dala kontakt na rodinu, ktorá prešla cez to, čo sme prechádzali, a diskutovali sme, ako sa  život pre nich zmenil. Veľmi sme o našich pocitoch nehovorili, pretože to bol také emocionálnei. Ešte sme šli pre istotu aj na amniocentézu.
Pamätám si , že som šla do nemocnice a plakala, lebo som sa bála straty nenarodeného dieťa, ale aj myšlienka na ihua, ktorá som vystrašila na život, ma osvietila ☺

Naštastie som mala skvelú pôrodnú asistentku, diskutovali sme io všetkom čo nás môže čakat.  Nasledujúce stretnutia boli v poriadku a skoro normálne, aby sme boli úprimní. Henry sa narodil v máji 2016 a je perfektný. Nezaujíma sa, že občas nevieme ako ďalej, vždy dokážeme nájsť cestu.

V priebehu času som mala niekoľko zmiešaných reakcií, ale nevenujem pozornosť, ľudia vždy cítia potrebu niečo povedať. Každé dieťa je iné bez ohľadu na to, a rovnako ako všetci rodičia nechceme nič zmeniť. Sme šťastní

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: